4. Septembra sme zabehli 26. Nike Budapest International Half Marathon. Začalo sa to takto: Bolo práve 5:00 keď mi zazvonil budík, aby mi oznámil, že je treba vyraziť na už dlho plánovaný polmaratón do Budapešti. O 5:45 sme už mali namierené smer Rajka, kde sme si kúpili diaľničnú známku a potom už len ciel Budapešť Petõfi Hall kde bol štart polmaratónu. Navigácia mala svoju druhú pubertu a tak nás povláčila po okrajových častiach mesta. Keď sme prišli na miesto bolo už 9:00. Volal som pánovi Kalmárovi, ktorý nám spolu s pánom Hlinicom vyzdvihli štartové čísla. Touto cestou im ďakujeme. Dnes viem, že ak by sme si čísla vyzdvihovali sami, štart by sme asi nestihli. Park, kde bol štart bol prekrásny, množstvo zelene a obrovská rozloha. Aj keď som rýchlo zistil, že veľká rozloha je výborná ak si chcete oddýchnuť, je dosť na škodu ak sa chcete s niekym stretnúť a nikto z vás nevie čo sa kde nachádza. Rozhodol som sa s mobilom na uchu bežať cez asi 3km dlhý park opisujúc okolie. Nakoniec som čísla a čipy vyzdvihol. Do štartu ostávalo už iba 30 minút. Po niekoľkých minútach som našiel aj náš zájazd aby sme si rozdelili čísla a čipy. Skočil som ešte do mobilnej toalety a iba 6 minút pred štartom som sa zaradil do štartového pola. Zaznel výstrel a po siedmych minútach sme aj my prešli štartovou čiarou. Budapešť je nádherná. Organizácia behu bola na jednotku s hviezdičkou. Tisícky bežcov a občerstvovačky postačovali, cestou sme prešli tri sprchy, ktoré kropili celý pelotón požiarnymi hadicami, trať dostatočne široká, takže si nikto neprekážal. Slnko nám pálilo a na informačnej tabuli bol magický nápis 34 stupňov celzia. Po prvej hodine behu som začal byť tak smädný, že som si bral aj po tri poháre vody. Stále som mal ale pocit, že to nepostačuje. Od 15-teho kilometra som toho začal mať dosť. Mal som taký pocit, že ani tie tri poháre na každej zastávke mi nepostačujú. Sanitky bolo počuť častejšie ako na iných maratónoch. Začal som sa cítiť malátny a videl som dvoch kolabujúcich bežcov v opatere zdravotníkov. Trasa nie a nie skončiť. Ulička, námestie, ďalšia ulička. A zrazu som v diaľke videl vytúžený ciel. Mal som problém dobehnúť aj posledný kilometer, nakoľko som od 18-teho kilometra išiel na autopilotovi a nohy sa mi len tak-tak preplietali. Prebehol som cieľovou čiarou a niekto mi navliekol na krk medailu. Jediné čo som v tej chvíli registroval bola moja manželka, ktorá ku mne prichádzala s brusnicovým džúsom. Ten hnusný, sladký džús mi v tej chvíli pripadal ako elixír života. Točiaca hlava sa mi začala stabilizovať po 1 litri džúsu a 1,5 litri neperlivého Rajca. Bol som spokojný. Presunuli sme sa na lúku v parku blízko cieľa a nalial som do seba ďalšiu 1,5 litrovú vodu. Bol som už schopný normálne chodiť a tak som mohol ísť odovzdať čip do zberného miesta, kde som si vypýtal ešte jednu veľkú fľašu vody. Až tam som zistil, že náš čas bol 02:10:12 a 02:13:33. Sú to časy, ktoré nepatria k našim najlepším, ale boli sme spokojní, že sme to v zdraví dobehli.
Naša rada na záver: Ak máte možnosť ísť si zabehať do Budapešti tak choďte, je to krásny beh s perfektnou organizáciou, ak je vonku 32 stupňov, tak to zvážte, aby ste neskončili v opatere zdravotníkov a na cestu si venujte dostatok času, aby ste mali chvíľu aj na nasávanie atmosféry pred štartom je to nádhera.
|
|
